Duriče súťažili

Pri usporiadaní hlavných skúšok duričov býva veľkým problémom dostatok diviačej zveri. Bez nej by sa museli duriče skúšať len na stopách zajacov a líšok, čo už nebýva natoľko atraktívne a pre vodičov bez nádeje, že ich pes môže získať označenie „diviačiar”.

Vec býva komplikovaná tým, že čas konania hlavných skúšok duričov pripadá na obdo­bie párenia diviačej zveri, keď sa zhlukuje do čried na odľahlých miestach. Takto sa potom neraz stane, že diviakov na ich zvyčajných miestach neraz niet. A to je potom zlé, môže sa, pravda, ešte stať, že narazíme na celú čriedu, čo býva ten lepši prípad. Nesporné je, že hlavné skúšky duričov sú spojené so značným rizikom.

Duriče súťažili

Tým väčšia ťarcha starosti dolieha na plecia usporiadateľov celoštátnych súťaží. Aj tu sa nám už dva razy stalo, že súťaž pre uvedené príčiny nebolo možné vyhodnotiť a išlo pritom o prehliadku výkonov našich špičkových duričov. Preto sme tŕpli v obavách, či sa nám súťaž v r. 1968 vydarí aspoň tak, ako sa vydarila v predchádzajúcom roku v Spišskom Podhradí.

Pri rozhodovaní o mieste konania celoštátnej súťaže duričov, ktorá sa konala 14. a 15. decembra 1968, voľba padla na poľovný revír v Ľuboreči v okrese Lučenec, patriaci do správy IZ Lučenec. Predpokladali sme, že tu by malo byť spomínané riziko najmenšie. Ako sa neskôr ukázalo, bola to šťastná voľba. Revír bol dobre zazverený, najmä diviačou zverou a pre ubytovanie účastníkov súťaže bola k dispozícii pohodlná chata ŠL v Banskej Bystrici. Podstatnú časť súťaže mala možnosť filmovať Československá televízia a doku­mentárny film. Súťaž sledovali aj niekoľkí hostia, zástupcovia LZ z Maďarska.

Počasie skúškam prialo, až na značný mráz, ktorý sťažoval psom držať stopu, čo však neovplyvnilo celkové výkony. Na rozdiel od iných rokov, konala sa súťaž na kopline, teda bez snehu. Preto sa zver ani nemohla predom zisťovať zvyčajným kolesením, ale všetko záležalo od súťažiacich psov ako rýchlo ju nájdu. Neprekážala im v tom ani tá okolnosť, že v okrajových partiách boli v pohybe zajace a neskôr srnčia a jelenia zver. Súťaž bola teda po každej stránke regulérna, pričom treba ešte poznamenať, že všetky pomocné disciplíny, medzi ktoré patrí najmä dohľadávka poranenej zveri, konali sa na prirodze­ných stopách a nebolo ich treba umelo robiť. Tým nesporne stúpla súťaž na cene.

Kopovy našli diviaky v prvom kole. Prvý ich ohlásil Champ. Azor z Tálov. Pridali sa však k nemu ďalšie kopovy a diviaky rozrazili na viacero drobných skupín. Takmer každý kopov mal možnosť spracovávať toho „svojho” diviaka. Nasvedčuje tomu aj sku­točnosť, že počas súťaže bolo ulovených 7 diviakov a skoro pri každom úlovku asistoval iný kopov.

Súťažilo 7 duričov, z toho 6 slovenských kopovov a 1 štajerský durič. Pritom bol roz­hodnutím výboru klubu výnimočne pripustený vlaňajší klubový víťaz — slovenský kopov Čas Sobrana.

Ukážkovú prácu predviedli skovenský kopov Bojar Sobrana v páre so štajerským duričom Alfou z Hrhova. Po nasadení na stopu ľahko raneného veľkého diviaka (pre­strelená predná noha nad raticou) dostihli ho a hlasito naň dorážali, sprevádzali ho cez dolinu až za protiľahlý hrebeň, odkiaľ ich brechot už nebolo počuť. Po hodine márneho čakania vybral som sa s rozhodcom Timkovičom preveriť situáciu, pričom sme na stope postupne preskúšali tri ďalšie kopovy z dohľadávky na rebeni.

Keď sme vyšli na hrebeň, počuli sme na ďalšom z protiľahlých svahov ozývať sa dva duriče. Stavali diviaka na mieste. Boli to Bojar Sobrana a Alfa z Hrhova. Po ďalšej, takmer hodine, ozval sa konečne výstrel Imricha Tkáča — Bojarovho vodiča, ktorého sme spolu s vodičom Alfy z Hrhova poslali k psom a ktorý znamenal koniec diviačiarskej drámy.

Vcelku pracoval tento párik duričov pri diviakovi takmer dve a pol hodiny, čo bolo treba, vzhľadom na cudzie prostredie, vysoko oceniť.

Vodiči boli väčšinou už skúsení kopovčiari a aj predvedené psy predstavovali väčšinou vysokú triedu, čo sa odrazilo aj na celkovom ohodnotení.

Titul víťaza celoštátnej súťaže pre rok 1968 a označenie „diviačiar” získal celkom suve­rénne slovenský kopov Bojar Sobrana,Čslp 227/66, ktorý v l/a cene dosiahol 201 bodov Viedol ho Imrich Tkáč z Janovíka, okr. Prešov.

Na druhom mieste v l/b cene s počtom 199 bodov pri získavaní označenia „diviačiar” umiestnil sa Champ. Azor z Tálov, slovenský kopov, Čslp 426/68, ktorého vlastní riadi­teľstvo Vojenských lesov v Pliešovciach a viedol ho J. Bartoš z Veľkého Lomu.

Rovnaký počet bodov v l/c—d cene získal aj slovenský kopov Champ. Brok Sobrana, Čslp 228/65, ktorého viedol Imrich Konkoľ zo Solivaru. I tento pes získal označenie „diviačiar”.

  • 1. cene získajúc označenie „diviačiar” umiestnil sa mladý vlaňajší Klubový víťaz (výstavné ocenenie) Čas Sobrana, Čslp 552, ktorého viedol Alojz Staríček z Bytče.
  • II. cene s počtom 157 získaných bodov sa umiestnil slovenský kopov „diviačiar” Jago spod Líščieho vrchu, ktorého viedol Ján Nedorosčík z Veľkej Lomnice, okres Poprad.

Ako posledný bol v III. cene vyhodnotený s počtom 141 bodov pomerne indisponovaný slovenský kopov Borka z Malachova, Čslp 501. Viedol ju Milan Kováč z Banskej Bystrice- Kráľovej.

Treba i touto cestou poďakovať podnikovému riaditeľstvu ŠL Banská Bystrica, vedeniu a zainteresovaným zamestnancom LZ Lučenec, ktorí vyšli Klubu chovateľov duričov v ústrety a pričinili sa o úspech súťaže. Súťaž organizoval z poverenia ÚV ČSPZ Klub chovateľov duričov, ktorý sa bude po doterajších skúsenostiach usilovať o to, aby sa najbližšia súťaž duričov zorganizovala ako medzinárodná.

Z poverenia SV ČSPZ rozhodovali na súťaži: Andrej Renčo, Jozef SedIáčko, Michal Tímkovič, Ladislav Bobák a d r. František Šamaj.

 

Andrej Renčo

Poľovníctvo a rybárstvo  r.XXI 3.1969

Close Menu