Warning: count(): Parameter must be an array or an object that implements Countable in /nfsmnt/hosting1_1/2/a/2ab1d241-837b-49fe-ba1b-4aad5d98bf45/slovensky-kopov.sk/web/wp-includes/post-template.php on line 310

Slovenský kopov v minulosti a dnes

Vo väčšine našich lesných poľovných revírov sa od nepamäti používali duriaci psi. Vyplývalo to z nutnosti, pramenia­cej z podmienok poľovania v členitom teréne a v ťažko prístupných, nepre­hľadných húštinách. Podhoria, ktoré tvoria lesné komplexy s rôznorodým porastom, plné úžľabín a terénnych vĺn, v ktorých najčastejšou zverou bývali zajace, líšky a diviaky, dávali možnosť uplatniť sa len takému psovi, ktorý ve­del v takýchto miestach zver nájsť, dlhší čas ju hlasito prenasledovať a umožniť tak niektorému z poľovníkov šťastný výstrel. Najschopnejší pre túto prácu sa ukázal kopov. Ešte v nedávnych do­bách sa používal aj pri love srnčej zveri, ba chodievalo sa s ním i do hlbších komplexov za zverou jeleňou. Neskôr došlo k zákazu poľovania na túto zver s duriacimi psami. Pretože sa však tento zákaz všade striktne nedodržoval, a s kopovom sa pod rôznymi zámienkami i ďalej takto poľovalo, začalo sa hrom­žiť na samotného kopova, ktorý takto nevinne pykal za nekázeň poľovníkov.

Chovatelia kopovov sa regrutovali zväčša z vrstiev drobného ľudu, ktoré­mu sa ušli len menšie obecné alebo urbárske revíry, kde bývalo málo srnčej zveri a zver jelenia sa tam zdržiavala len prechodne. Veľké lesné komplexy s hojnosťou zveri bývali v správe štátu, alebo ich mali v nájme kapitálové silní jednotlivci, ktorí chovali prepestované už cudzie plemená a o našom kopovovi tvrdili, že je rušivým elementom v revíri, že je neovládateľný, štváč a pod. Z tohto titulu ho často likvidovali ako škodnú. Drobní chovatelia kopova z pochopi­teľného triedneho vzdoru nemali zá­ujem na výcviku duriaceho psa tak, aby ho odvádzali od durenia srnčej a jele­nej zveri. Ostalo nakoniec na tom, že sa kopov vycvičiť nedá a ubližovalo sa mu ďalej. Odznelo už o tom veľa rečí i planých škriepok, ktoré však neviedli k ničomu. Len zľudovenie nášho poľov­níctva v socialistickom zriadení túto bariéru predsudkov odbúralo a záleži­tosť s kopovom priviedlo na správnu základňu. Pokojná, triezva rozvaha a láska k veci kopovovi pomohli. Sloven­ský kopov žije a v ľudovom poľovníctve s ním aj vážne počítame.

Ukázalo sa, že aj problém štvania srnčej a jelenej zveri sa dá u neho riešiť, a to aj bez komplikovaných receptov. Stačí prísne dodržiavať zásadu, aby sa nikdy s kopovom na túto zver nepoľo­valo, poťažne aby sa nikdy táto zver pred ním nelovila. Namiesto toho treba ho však pripútaného vodiť cez celý rok a pri každej príležitosti k srnčej a jele­nej zveri, upokojovať ho pred ňou a dávať mu najavo, že si ju nemá všímať. Na druhej strane treba však kopovovi umožniť, aby si svoje poľovné vlohy rozvíjal pri zajacoch, líškach a divia­koch.

Vystrelenie na určitý druh zveri vie vkopov2yvolať u mladého psa také silné vzru­šenie, že v budúcnosti prejavuje o takú zver hneď mimoriadny záujem. Tým viac je to pri srnčej a jelenej zveri, ktorú rád durí každý pes. Stane sa neraz, že pri poľovaní na diviaky v čase odstrelu srnčej a jelenej zveri nám kopov túto zver predurí. Tým by sa nič hrozného nestalo. V takomto prípade však treba, aby sa na podurenú zver nikdy nestrie­ľalo a nesmieme si to dovoliť ani pod zámienkou potreby splnenia kontin­gentu, ako sa to ešte i teraz často stáva. Jeden jediný výstrel na srnčiu alebo jeleniu zver pred duriacim psom nám môže našu celoročnú prácu vo výcviku psa zvrátiť.

 

Pri chove duriacich psov sa v minulosti nekládol veľký dôraz na zovňajšok. Smerodajné tu bývali poľovné vlohy, často len náhodne objavené. Poľov­ný pes, v tom prípade duriaci, musel svoje kvality dokázať, aby sa mohol za takého považovať, lebo pri menej do­konalých zbraniach závisel na ňom vtedy výsledok poľovačky oveľa viac ako teraz. Psici sa dochovávali len od osvedčených jedincov, pričom sa jed­notlivé kmene duriacich psov prepestovávali v oddelených územných celkoch, podľa ktorých mali aj svoje charakte­ristické exteriérové znaky. Takto bol kopov pôvodne známy vo viacerých farebných variantoch, a len v posled­ných 30 rokoch sa ustálil jeho zovňajšok na čiernej farbe s pálením. Jeho pôvod­nú výšku okolo 55 cm podarilo sa cho­vateľom podstatne znížiť a vytvoriť tak typ slovenského kopova v terajšom jeho štandarde.

 

 

Slovenský kopov pri správnom výcviku a vedení je nepostrádatelným pomocníkom poľovníkov najmä v poľovných revíroch, kde sa zdržujú diviaky v porovnaní s inými poľovnými ple­menami má kopov okrem svojej fyzic­kej zdatnosti:

  1. výborné hľadanie v húštinách,
  2. vytrvalé, vždy hlasité sledovanie teplej stopy,
  3. náležitú ostrosť a
  4. mimoriadny orientačný zmysel.

V ťažkom lesnom teréne, v rozľah­lých húštinách je výsledok poľovania veľmi často priamo závislý na tom, či je po ruke dobrý kopov, lebo iní psi tu málokedy zaberú. Kopov hľadá veľmi sústredene, preniká hlboko do húštin, úžľabín a iných úkrytov zveri, z kto­rých vychodí až potom, keď ich dô­kladne preskúmal. V spleti stôp sa rýchlo orientuje a keď zver v priestore jeho hľadania je, iste ju nájde a ohlási. Toto sa však sám na reťazi pri búde nenaučí, treba ho od mala v hľadaní zapracúvať.

Hlasitosť na teplej stope je u kopova samozrejmá a keď ho prvý raz vedieme k zveri, nekladieme si ani otázku, či bude za ňou hlásiť, ale sme zvedaví len na to, aký bude jeho hlas. Zdvihnutú zver sleduje po stope vytrvalo a v hla­sitosti sa odmlčuje len vtedy, keď na čas stopu stratí. Podľa dĺžky a častého opakovania týchto ,,páuz” posudzuje­me i kvalitu kopova, jeho durenie ne­býva nijako rýchle, ale prebieha voľ­ným tempom, pri starostlivom sledo­vaní stopy. Nemožno tu ani hovoriť o štvaní zveri v pravom slova zmysle. V ťažkom teréne alebo hlbšom snehu ide kopov po stope len voľným klusom, často len krokom, ale hlasité. Zver uniká obyčajne ďaleko dopredu, často meniac smer, orientujúc sa podľa hlasu svojho prenasledovateľa. Nerobí tak len prefí­kaná líška, ale s výnimkou diviaka i ostatná zver. Takéto durenie, pravda, netrvá pár minút, ale dlhší čas, často hodinu i viac, pričom je zver prinútená ponavštevovať všetky jej známe pre­chody. Kopovovi nevadí nijaký jej dô­myselný odskok, lebo takýto rébus rieši v najhoršom prípade známym opísaním kruhu v mieste zídenia zo stopy a pri novom narazení na ňu, znova ju ohlási.

Jasnosť a výraznosť hlasu duriaceho kopova a melodičnosť svorky kopovov vytvára pre poľovníka taký krásny a vzrušujúci zážitok, aký sa nielen ťažko opisuje, ale aj ťažko s niečím iným zrovnáva. Vysoko si týchto vlastností du­riacich psov cenia i v cudzine a napr. v Sovietskom sväze sa na skúškach z výkonu u duričov zvlášť ohodnocuje sýtosť hlasu, jeho podfarbenie a melo­dičnosť páru alebo kopovovej svorky. I keď je kopov nie taký ostrý, aby sa napr. bezhlavo vrhal na diviaka, ako to robia teriéry (tým ho musí obyčajne najprv kopov nájsť), je to pes smelý, ktorý však svoje schopnosti nepreceňuje. Dobrý kopov diviačiar však často i viac hodín hlasito doráža na diviaka a pú­tajúc jeho pozornosť na seba, umožňuje poľovníkovi lovecký úspech, čo sa zrej­me viac hodnotí ako samotná ostrosť.

Orientačný zmysel kopova ‘je ozaj obdivuhodný. I v cudzom prostredí sa púšťa do ďalekého hľadania bez obavy, že zablúdi alebo že sa mu jeho pán stratí. I po hodinovom durení ho nájde bez ťažkostí a žiaduce býva len obli­gátnu hodinku na psíka počkať. Aj keby sa tak z nejakých vážnych príčin stať nemohlo, tak kopovovi nejakých tých 10 — 20 km pre potrafenie domov nič neznamená.

Na poľovanie sa v socialistickom zria­dení pozeráme ako na hospodársku prvovýrobu a mnoho ráz, aby sme to zdôraznili, často až nápadne tvrdíme, že táto hospodárska činnosť nemá nič spoločného so športom a osviežením ducha, poukazujeme len na povinnosti a zamlčujeme všetky tie pocity krásna, duševnej pohody a milého vzruchu, ktoré nám vie pobyt v prírode pri poľo­vaní dopriať. Pri poľovaní s kopovom bývajú tieto dojmy najkrajšie, čo sa nedá ani zaprieť, ani zastrieť. Popri próze bežného života, pri plnení kaž­dodenných úloh vie znieť hlahol kopovov v ušiach poľovníka v jesennú ne­deľu ozaj sviatočne a poeticky. Dobre mu je na duši a odpočinie si. To má nesporne tiež svoju hodnotu.

 

Pri všetkých týchto úvahách je však rozhodujúca hospodárska stránka, kto­rá používanie duriaceho psa usmerňuje. Podľa tejto nemá zmyslu, aby sme ko­pova chovali v lesných revíroch, zazverených len zverou srnčou a jeleňou, akými sú napr. hlboké lesy hlavných hrebeňov Veľkej Fatry a Nízkych Ta­tier, lebo tam patrí farbiar. Máme ho však chovať tam, kde sú menšie lesné komplexy a neprehľadné chraste, zazverené líškami a zajacmi a najmä tam, kde sa vyskytujú diviaky. Ide o jediné slovenské plemeno, o ktoré však už aj cudzina prejavuje záujem. Všetci chovatelia a priaznivci tohto plemena majú sa snažiť o jeho ďalšie prepestovanie, čo sa bude dať úspešnejšie urobiť pri zorganizovaní záujemcov v klube pre chov slovenské­ho kopova, ktorý sa z iniciatívy kyno­logického odboru Sväzu POZ vytvára. Okrem zušľachťovávania tohto plemena zo stránky exteriérovej bude mať klub na starosti i stále zlepšovanie chovu zo stránky výkonnosti cieľavedomým výberom chovných jedincov. Na kaž­doročných skúškach kopovov z výkonu a na chovných prehliadkach budeme si môcť výsledky našej práce overiť. Máme všetky predpoklady, aby sa nám táto práca darila.

ANDREJ RENČO

Poľovnícky obzor 2.1957 č.2 r.IX

Close Menu