Truľo

  • Post author:
  • Post category:Oznamy

Keď bol ešte šteniatkom, mal taký milý, hlúpučký pohľad, že sme mu dali meno Truľko, Z Truľka vyrástol po čase Truľo, no nebol on nijakým psím zadubencom. Naopak, bol to bystrý, ostrý a mimoriadne vytrvalý kopov. Časom sa stal z neho vynikajúci špecialista na zajace a líšky. Keď napadol zajačiu stopu, tak chudák zajac, musel si rozum veľmi turbovať, aby vymyslel Truľovi niečo nového a účinného.

trulo

 

Neraz sme spolu poľovali a bolo ozajstnou pasiou pozorovať Truľa pri práci. So svojím gazdom, Jožkom, sa dobre doplňovali. Obi­dvaja mali rovnako tvrdú náturu. Len s flintami nebýval Jozef vždy za­dobre. Zavše mu trucovali a strieľali aj vtedy, keď on nechcel.

Medzi sviatkami, pred Novým rokom, mal Jozef pokoj od školy a deti, nuž sme sa vybrali na zajace. Prachového snehu bolo nakydané povyše kolien a po grúňoch sa nechodilo najľahšie. Nám, pravda, to nerobilo veľké ťažkosti, horšie však bolo so zajacmi. Ani sa im len von nechcelo zo závetria a nečudo, že sme nevideli žiadne raňajšie stopy.

Po čase sa predsa len na nás usmiala šťastie. Spoza jarku, spomedzi borievok vyskočil zajac a fujazdií hore svahom. Bolo to síce dosť ďaleko, no predsa sa opovážil za ním vystreliť. Naozaj len za ním, lebo zajac neznačil nič a bežal normálne ďalej. Truľa nebolo treba dva razy núkať. Videl všetko a keď ho Jozef uvoľnil zo svorky, pobral sa voľným cvalom za zajacom, hoci vzdialenosť medzi nimi bola dob­rých dvesto metrov. Jozef sa pobral pomaly do svahu za ním. Mne sa veľmi do grúňa nechcelo, a tak som na celý priebeh pozeral najprv z doliny a potom podľa Truľovho hlasu predstavoval som si, ako asi durenie prebieha.

Zajac nevybehol až na vrch, ale pustil sa v trištvrtine svahu doprava po vrstovnici a obehnúc vo veľkom okruhu celý kopec, vracal sa znovu do starej stopy. Truľo v nezmenšenej vzdialenosti za ním.

Aj Jozef popošiel dopredu a zastal si za smrečok neďaleko miesta, kde prebiehala stopa. Prešlo zo desať minút a znovu som počul Tru­ľov hlas. Videl som aj zajaca, ako pred ním na vzdialenosť jedného strelenia beží po vychodenej už stope, teda starým okruhom, rovno na Jozefa, ktorý tam čakal s puškou pri líci. Čakal som aj ja, kedy sa ozve konečne výstrel. Nedočkal som sa. Zato som videl, ako zajac defiluje popred Jozefom a on mu s puškou pri líci dáva na poctu zbraň.

Podišiel som teda aj ja k Jozefovi, zvedavý, že čo sa stalo. On však len sklamane pokrčil plecami a odvetil: ,.Nepáli.“

Nuž, stáli sme tam obaja ako zle vystrúhaní svätí, v očakávanú že Truľo ešte raz zajaca prišikuje.

Aj ho šikoval.

Jozef si medzitým pozvŕtal náboje v brokovnici a čakal teraz už naozaj pripravený zajaca zložiť.

Zajac išiel zase len po starej stope a Truľo tentoraz už iba päť- šesť metrov za ním. Jozef zase s puškou pri líci mieril, no namiesto výstrelu ozvalo sa opäť iba ,,klepklep“. Truľo sa smerom k nám mrzko pozrel, akoby nám chcel nagrobianiť a cválal za zajacom spo­kojne ďalej.

,,Ja ju dolámem,“ rozčuloval sa Jozef,,,veď ešte včera dobre strieľala!“ Natiahol znovu kohútky, priložil pušku k lícu, namieril len tak do vzduchua puška vypálila.

No Jozef už nečakal a pobral sa po stope za Truľom. Za chvíľočku sa vrátil. Aj so zajacom.

Chudák, zajac, mal obidve zadné nohy kŕčovite vypnuté. Na Tru­ľovi však tento fantastický pretek ani nebolo veľmi poznať. Robil do večera ďalej.

Po roku Jozef poľoval so švagrom Serafínom a Truľom na líšky. Vodila ich jedna semtam po smrečinách, ale nijako sa jej nemohli dostať na kožu. Trvalo to už dobrú hodinu, čo jej nadbiehali, ale ona nie a nie vyjsť z húštiny. Už sa v tej spleti stôp pomaly ani Truľo ne­vyznal. Na úzkom prieseku sa predsa len Jozefovi podarilo na líšku vystreliť, ale tá v ohni neostala. Preto si rýchle prehodil pušku cez ľavé plece, prikryl ústie hlavne prstami, aby sa mu do nej nenatrúsilo snehu a nadbiehal cez suchý výmoľ. Lenžečo sa stalo? Jožo sa potkol a spadol. Tentoraz aj puška vystrelila.

Ani s prstom, ani so snubným prsteňom na ňom sa Jozef viac ne­stretol. . <

Nebolo kedy zaoberať sa s líškou, ktorú medzitým Truľo chytil. Aj švagor mal iné starosti. Podriapal košeľu, obviazal Jozefa, ako sa dalo, odviedol ho k hradskej a naložil do auta.

Keď sa už ako-tak v aute uvelebili, pozrel švagor na Jozefa, či mu niečo netreba. ,,Netreba mi nič, len ma cigaretou ponúkni,“ požiadal ho Jozef. Keď mu ju pripálil, videl, že sa Jozef sústreďuje na nejaké vážne rozhodnutie. Čakal, že zapľuje na celú poľovačku, čo by v tej chvíli ani nebolo nikoho prekvapilo a že sa toho všetkého vzdá.

Nasledovala teda patričná pauza a Jozef sa konečne ozval:

,,Takto sa poľovať nedá. Musím si kúpiť bezkohútikovú.“

Ubehlo niekoľko rokov a mal som príležitosť Jozefa navštíviť. Na priedomí ma poobvoniaval nejaký psí lazar, pokýval prívetivo kýptikom chvosta a dal si pohladiť prešedivelú hlavu. Z jedného ucha mu chýbala polovica a jeho chôdza bola taká čudná, akoby ho bolo v krí­žoch zaťalo.

,, Poznáš ho?“ spýtal sa ma Jozef.

Len ťažko som sa dal presvedčiť, že je to Truľo.

,,Zajace a líšky ho už zunovali a dal sa pred pár rokmi no divia­ky. Vidíš, čo s ním dorobili. Dva razy bol rozpáraný, raz mal nohu zlomenú, ucho mu odrapili, ba aj z chvosta mu polovicu odhryzli.“

Chudák, Truľo, hladkal som mu zjazvené boky.

,,Doma je teraz akoby na dôchodku,“ hovoril Jozef, ,,ale zdá sa mi, že niekedy to s tou invaliditou trochu preháňa. Najmä vtedy je maród, keď potrebuje vymámiť niečo dobrého od manželky. Keď sa však vyberám do hory, tak zabudne, že má krívať. A keď ešte príde na trochu čerstvejšiu stopu, tak je z neho zase ten bývalý Truľo…“

(Z pripravovanej knihy)

Poľovníctvo a rybárstvo r.XX 1968