Ak začnú poľovníci hovoriť o kopovoch, tak nevynechajú ich svojhlavosť a neposlušnosť. Tak hovoria nielen ti, čo toto plemeno poznajú len zbežne ale aj poľovníci, ktorí tohto temperamentného a poľovnými vlohami bohato obdareného psa používali bez toho, že by sa ho cieľavedomým a systematickým výcvikom pokúšali zvládnuť a podrobiť svojej vôli.
Preto sa pokúsim poukázať na spôsoby, akých treba používať pri výcviku jeho poslušnosti a čoho sa treba vyvarovať.
Pri výcviku kopova k poslušnosti nemožno používať násilné metódy. Vzťahuje sa to predovšetkým na odvolanie psa z hľadania a z nežiaduceho durenia. Do úvahy prichádza len opakované a v rôznych obmenách striedané nadväzovanie na vhodne vyvolaný podmienený reflex, podchytenie animálnych pudov, ako je napr. ukojenie hladu a uvedenie do súladu so signálom, ktorým psa privolávame.
Áno je to v praxi? Pri výcviku psov všeobecne používame rôzne pomôcky. Pre výcvik kopova potrebujeme zväčša len vodiaci remeň a roh. Vodiaci remeň je vec samozrejmá. No s používaním rohu sa len zriedka stretávame. Vkusne upravený roh, ako súčasť poľovníckeho výstroja, zdobiaceho poľovníkov kútik, používame nielen pri jelenej ruji, ale s osadeným nátrubkom aj na privolávanie psa, kde nám často v členitom teréne píšťalka nestačí. Mladého psíka začíname cvičiť poslušnosti pri kŕmení. Bezprostredne pred podávaním krmu zatrúbime na rohu signál, ktorý potom stále používame na privolávanie psa. Spočiatku mu zatrúbime i pri žraní, neskôr bezprostredne pred kŕmením. Robíme tak niekoľko týždňov, dokiaľ si pes na signál kŕmenia nezvykne o k nám nepribieha. Takto som trúbieval dva týždne a výsledok sa dostavil. Pes na signáli bez otáľania pribehol a čakajúc na potravu, pri opakovanom trúbení išli mu z papule sliny, čo je dôkaz vyvolaného podmieneného reflexu.
Neskôr s hladným psom i s jeho obľúbeným pokrmom vychádzame už do revíru, kde niet srnčej zveri. Po kratšom hľadaní zatrúbime na rohu signál kŕmenia. Keď sa pes vráti, pochválime ho a nakŕmime. Kŕmenie v revíri na signál neskôr robievame tak, že psa púšťa do pohonu druhá osoba a sami čakáme na čiare strelcov. Keď pes pri hľadaní príde až k tejto čiare, signálom ho privoláme a potom odmeníme, V žiadnom prípade nesmieme psa privolať trúbením, aby sme ho potom pre nejaký poklesok trestali. Pri trúbení na čiare strelcov učíme psa k tomu, aby sa po jej dosiahnutí vracal k svojmu pánovi.
Keď sa už psík zapracúva, začneme užívať signál i vtedy, keď sami na zver narazíme a pribehnutého kopova po obligátnom odmenení na dôvažok pustime na obľúbenú stopu. Netreba zdôrazňovať, že pre kopova jestvuje len zajac, líška a diviak. Preto jeho poľovné vlohy rozvíjame len pri tejto zveri. Mladého psa do revíru so srnčou zverou voľne nepúšťame. Z jej stôp ho energicky strhávame a použijeme aj prút. To isté platí aj pre jeleniu zver. Aby si kopov tejto zveri nevšímal, vodievame ho k nej príležitostne na vodítku (najlepšie v čase, keď je táto zver chránená), nechávame si ju na nás natlačiť a keď ju pes zbadá, snažíme sa ho upokojiť a rázne mu dať na javo, že si jej nesmie všímať.
Často sa stane, že pes pri zácviku, alebo pri poľovaní narazí na srnčiu alebo jeleniu zver a vyženie ju. Kopovčiar to zistí i podľa hlasu, pripadne ho na to upozornia susedia a vtedy trúbi signál. Som presvedčený, že keď bude nácvik systematický a pes sa dostane k srnčej zveri len v štádiu, v ktorom pribiehanie na signál bude už jeho prirodzenosťou, že sa vráti od srnčej zveri bez dlhého otáľania.
ANDREJ RENČO, Banská Bystrica
Poľovníctvo a rybárstvo 6.ročník XI.1959